NA ODĽAHČENIE: NIELEN PRE ZÁHRADKÁROV

            Nemecká spisovateľka Doris Bewernitzová si spomína na zážitok z detstva, ktorý sa jej natrvalo zapísal do pamäti. Píše: „Poznala som istú ženu, ktorá z môjho pohľadu od rána do večera nerobila nič iné, iba vytrhávala burinu a pritom nadávala. Zdalo sa mi, akoby s niekým viedla vojnu. Jej nepriateľom bola príroda sama.
            Sotva sa na jej trávniku objavil čo i len kúsok machu, už ho likvidovala. Len čo sa ukázalo pár lístkov púpavy, už siahla po vidlici a vyvracala ich aj s korienkami z trávnika. Sotva na jej terase vyrástla divá kamilka, vytiahla príšerný nástroj, pripojila hadicu na plynovú fľašu a namierila plameň na všetky kvitnúce „nežiaduce“ kvietky na terase. Na jej zeleninových hriadkach – pochopiteľne - nemali čo ďatelina, nezábudka, iskerník alebo vlčí mak čo hľadať. Bola voči nim neúprosná.
            Jej záhrada sa podobala čerstvo vyupratovanej izbe a ona bola hrdá, že všetko „je na svojom mieste“.
            Na rozdiel od nej moja mama tolerovala, že okolo zeleru sa rozrastá divoký orlíček. Jej neprekážalo, že okolo ruží sú obláčiky nezábudiek, pre ňu kamilka či vlčí mak neboli iba burinami, ktoré je nevyhnutné vytrhať. O žihľave pri plote hovorievala, aká je zdravá.
            Záhrada mojej mamy i jej láska k tým divo rastúcim bylinkám sa mi vždy páčila. Ale záhradu tej ženy, ktorá všetko „nežiaduce“ likvidovala a pritom tak nadávala, som oblúkom obchádzala. Lebo ona vždy na všetkých aj hľadela namosúrene. Na čele mala zvislú hlbokú vrásku, ktorej som sa bála rovnako ako jej plameňometu, ktorým čistila od buriny terasu.
            Aj ja mám dnes svoju záhradu. Je podobná tej, akú mala moja mama. A okrem toho mám v nej jeden kút, do ktorého ja vôbec nezasahujem. Je to kút vedľa sprchy, miesto naozaj tienisté, nehostinné. Tam nepoužívam rýľ ani motyku, lebo viem, že tam nevyrastie nič z toho, čo by som tam zasiala. Tam som sa rozhodla dať voľný priebeh prírode.
            Túto jar sa tam cez zem predralo niekoľko malých špicatých vetvičiek. Myslela som si, že to najskôr asi budú javory. Ale potom sa na vetvičkách objavilo čoraz viac lístkov a neskôr malé žlté kvietky. Boli to vzácne hlaváčiky – presne tie, ktoré sa mi napriek vynaloženej námahe na mojej záhrade nikdy neporadilo dopestovať.
            Cez krásu a silu prírody poznávam múdrosť Stvoriteľa.

(zdroj: Viliam Judák, Dať životu dušu, str. 70, upravené)